Svet prechádza krízou, ktorá je zásadnejšia, než si zatiaľ pripúšťame. Globalizácia je jednosmerná cesta, na ktorej sa zašlo príliš ďaleko bez toho, aby globalisti predvídali komplikácie a mali pre ne pripravený plán „B“.
Nikoho napríklad nenapadlo, že raz budú ohrozené podmorské káble, bez ktorých skolabujú banky, zastavia sa obchody a ľuďom bude hroziť, že namiesto umelej inteligencie budú musieť niekde v starožitníctve alebo na smetisku hľadať tú vlastnú.
Globalizácia je, ako vidno, krehká, zraniteľná a bude to tým, že je neprirodzená, vymyslená na kšeft, na jedno použitie a tým pádom aj zbytočná. Hneď ako sa prestáva hrať podľa pravidiel, možno si navzájom fatálne škodiť mnohými spôsobmi a ako hovorí Murphyho zákon: „Ak sa niečo môže pokaziť, pokazí sa to.“
Rezignácia na diplomaciu a stávka na hrubú silu je pri zložitosti ekonomického fungovania dnešného sveta obrovský hazard. Slabší totiž dnes nie sú natoľko slabí, aby sa o svoju porážku nemohli štedro podeliť s víťazom. Víťazovi potom hrozí, že porazí aj tých, ktorých zničiť nechcel, pretože odveta slabšieho vie byť univerzálna. Na čo je Iráncom svet bez Iránu? Alebo aj – na čo je Izraelu svet bez Židov?
Prvoplánovou reakciou na každú krízu je pokúsiť sa rýchlo vrátiť systém do normálu spred krízy. Teraz sa však vnucuje podozrenie, že obnovovať niečo, čo možno ľahko opakovane zničiť, je zbytočná strata času a energie.
Vrátiť sa do normálu znamená vrátiť sa pred križovatku, kde ľudstvo zle odbočilo. Do sedemdesiatych rokov minulého storočia! Pred dobu, keď sme sa stali zajatcami globálnych bánk a najväčších finančných inštitúcií, ktoré ovládli štát, aby slúžil ich záujmom, nie občanom. Tu je jedna poznámka od Ivana Hoffmana a deväť jednotlivých viet k tomu, ako neslávne dopadla po novembri 1989 revitalizácia kapitalizmu:
Znechutení svetlými zajtrajškami sme vykročili k temným včerajškom.
Najprv pár boháčov (tých najväčších) vysaje zo spoločnosti peniaze a s nimi demokraciu. Kde zmizne sebestačnosť, zmizne aj demokracia. Potom iní boháči, finanční špekulanti, do toho vákua nalejú vymyslené peniaze a všetkých zadlžia. Otestujú si nás pandémiou covidového koncentrákua tak prídu navnivoč aj zvyšky demokracie. Spoločnosť sa zvlčí a boháči v Davose si lámu hlavu, čo s tými zvlčenými ľuďmi. Problém pritom spočíva v tom, na čo sú ľuďom boháči.
Tak dlho sa zľahčovali zlé veci s tým, že za komunistov bolo horšie, až je dnes horšie než za komunistov.
A čo s tým ?!
V glose „Nepremeškajme túto krízu“ o tom šikovne píše Zbyněk Fiala: „Nečakajme slobodu zhora, väčšia šanca je dole. Decentralizovaná energetika a financie, ekonomika krátkych vzdialeností, väčší podiel daňových výnosov pre obce a regióny, družstevníctvo, znižovanie tlaku zahraničného kapitálu – to sú slobody nielen na papieri… Potrebujeme obnovu masového družstevníctva energetického, výrobného, stavebného, dopravného, finančného a najrôznejšieho ďalšieho. Malé podniky vlastnené zamestnancami a obcami…“
Kríza, ktorá sa na nás rúti, urobí sebestačnosť nevyhnutnosťou. Generácie, ktoré vedeli, čo znamená rada „ak hľadáš pomoc, nájdeš ju na konci svojho ramena“, sú však už na dôchodku alebo preč. To návrat k normálu skomplikuje, pretože kríza udrie na spoločnosť, ktorá sa adaptovala na nenormalitu. Osvojiť si zabudnuté zručnosti však bude životnou nevyhnutnosťou, hoci budúcnosť, ak teda nejaká bude, bude určite mixom tradície a modernity.
Vnímať krízu nie ako nešťastie, ale ako príležitosť, je kreatívny prístup, ktorý vychádza zo skúsenosti, že zle už bolo. A rovnako dôležité je intuitívne poznanie, že kedysi, skôr než to nabralo zlý smer, bolo lepšie.
Súčasný svetový poriadok nie je dôsledkom pozitívnej evolúcie. Nie je to niečo prirodzené. Je to zlomyseľný konštrukt, podraz na ľuďoch, ktorí sa nechali zmanipulovať a ovládnuť. Rozpadá sa nám pred očami niečo, čo nikdy nemalo vzniknúť a čoho nebude škoda.
Bežné krízy prinášajú príležitosti, ktoré možno využiť, ale aj premárniť. Toto však nebude bežná kríza. Veľa možností sa neponúka. Vlastne sú len dve. Buď sa dokážeme adaptovať na sebestačnosť a prežijeme, alebo budeme vyhliadať raj pre príživníkov, ktorý už nie je v ponuke.
Z budúcnosti, ktorá sa pred nami črtá, vykúka práca. Generácie, ktoré z nudy nevedia, čo so sebou, však nič lepšie ani nemohlo stretnúť.
