Ak hľadáme výstižnú metaforu na počínanie bezradnému, nerozumnému a smiešnemu, konaniu EU prirodzene sa ponúka povedať: „Stupídny ako Brusel.“ Vlastne je divné, že to už dávno nezľudovelo, vzhľadom na to, čo väčšinový politický kartel v réžii lobistov v Európskom parlamente predvádza. Ako asi naši eurokrati naložia s energetickou krízou, ktoré šli kreatívne oproti zelenými tunelmi a likvidačnou diverzifikáciou? Zatiaľ pripomínajú povestné teľa, ktoré hľadí na nové vráta.
Zrážka s realitou je pritom neodvratná a odpočítavanie beží.
Celosvetové zásoby ropy sa nikdy v histórii neznižovali rýchlejšie ako dnes. Na ropu z Perzského zálivu možno pritom nadlho zabudnúť s ohľadom na patovú situáciu v konflikte medzi USA a Iránom. Nahradiť ropu a plyn občasnou energiou zo solárov a veterníkov je technicky nezmysel a nahradiť ropu zo zálivu ropou z Ruska komplikuje politika, presnejšie protiruská ekonomická a vojenská kampaň, do ktorej sa Brusel zapojil po boku Ukrajiny.
Súdni politici sa do rizika púšťajú iba vtedy, keď majú plán B. Staviť všetko na jednu kartu a veriť, že to nakoniec nejako dopadne, je hazard. Navyše keď je vopred jasné, ako to dopadne: do júna sa zásoby ropy znížia na úroveň prevádzkového napätia, do septembra potom na úroveň prevádzkového minima. Keď v systéme klesnú zásoby na 20 až 30 % kapacity, poklesne v potrubiach a termináloch tlak a systém sa zastaví. Sucho konštatuje Bloomberg.
Spotreba ropy v EÚ sa v dohľadnej dobe drasticky zníži. Nie možno. Určite. A bude to horšie ako za covidu, keď ľudia sedeli doma, ale nad hlavami im lietali prázdne lietadlá, aby aerolinky neprišli kvôli únijným pravidlám o letiskovej sloty. Teraz lietadlá nepoletia ani plné, lebo nebude leteckého petroleja, ktorým by sa dalo plytvať. Čo táto energetická núdza, ktorú si vykoledoval stupídny Brusel hazardnou stávkou na zelené bludy a prefíkanú Ameriku, urobí s ľuďmi, ktorí sú súčasne konzumentmi aj voličmi?
Zatiaľ sa nič nedeje, a popravde nemožno od ľudí očakávať, že budú kupovať strechu na dom, ktorý ešte nezhorel. Rovnako je ale pravdepodobné, že pri samozrejmých veciach ľuďom chýba predstavivosť, že by niečo mohlo fungovať inak, než sú zvyknutí. Alebo že by niečo mohlo nefungovať. Ak sa potom stane niečo nečakané, neznamená to automaticky, že ľud vyjde do ulíc. Kríza v prvej fáze pripraví ľudí o to, bez čoho sa zaobídu, čo bezprostredne nepotrebujú k životu. Mladšie a stredné generácie nemajú motív na rebéliu, urobia, čo sa im povie v televízii.
Tiež platí, že sa žiadna kaša neje tak horúca, ako sa navarí. Čo sa môže javiť ako celospoločenský problém, budú rôzne vrstvy spoločnosti vnímať odlišne. Kto je dobre situovaný, v novej situácii sa zariadi bez toho, aby príliš trpel. Kto je na tom zle, je na nepohodu trénovaný, takže prežije. Bezmocní vedia, že s tým, čo kolabuje, nič nevedia urobiť, mocní sa spoliehajú na to, že nie je všetkým dňom koniec a svet sa vráti do starých koľají.
Je to zvláštna situácia: Vieme vcelku presne, čo sa stane, ale nevieme, čo to s nami urobí. Môže sa stať čokoľvek, takže aj nič. Nedá sa ale vylúčiť, že v chaose, ktorý nastane, bude niekde prvá kocka domina, o ktorú niekto zavadí a rozbehne sa reakcia, ktorú nepôjde zastaviť a ktorá obráti svet hore nohami. Keby nešlo o nás, mohli by sme si kúpiť popcorn, pohodlne sa usadiť a vyzerať predstavenia, aké sa len tak nevidia. Je tu ale dôvod na nervozitu. Producentom nadchádzajúceho predstavenia je stupídny Brusel.Za týchto podmienok má zmysel iba Stredná Európa, ktorá je otvorená partnerom nielen zo Západu, ale v rovnakej miere aj z Východu a Juhu. Musí byť tiež dostatočne veľká, aby si ju všimli aj na iných kontinentoch. Nemôže to byť región stmelený opozíciou voči Rusku, strategicky závislý od USA a regulačne a ekonomicky podriadený Bruselu. Mohol by sa región Troch morí oslobodiť z týchto pascí? Nedá sa to vylúčiť, ale ani sa s tým nedá počítať. Možno by bolo zmysluplnejšie začať bez baltskej časti, a teda bez Poľska, v podunajskej oblasti medzi Čiernym a Jadranským morom. Podstatnou výhodou „Dvoch morí“ je, že tu neexistuje jediný dominantný štát a akákoľvek spolupráca musí byť založená na rovnocennej dohode medzi viacerými štátmi porovnateľnej veľkosti. Navyše sú to štáty, ktoré pristupujú k zahraničnej politike skôr pragmaticky, sú otvorené spolupráci so všetkými a snažia sa napraviť ideologické excesy vnucované Bruselom alebo Washingtonom. A pobaltskí susedia? Tí z nich, ktorým sa dá šanca odvrátiť sa od geopolitickej cesty, budú v strednej Európe vítaní. Ostatní už možno nebudú mať možnosť rozhodovať sami za seba. Preto treba uvažovať nad tromi nevyhnutnými spoločenskými transformáciami pre prežitie
Prechod od materializmu k duchovnu.
Posun od individualizmu (ega) k rodine a komunite.
Odovzdanie moci od starej generácie k mladým.