Hovorí sa, že štatistiky sú ako bikiny, síce veľa ukážu, no to podstatné zakryjú. To isté platí o aktuálnej správe o polarizácii Slovenska, ktorú vypracoval DEKK inštitút. Dodajme, že spoločenskí vedci a akademici nikdy nezískajú rešpekt, ak budú tvrdiť veci, ktoré odporujú zdravému rozumu a skúsenosti väčšiny spoločnosti.
Téma spoločenskej polarizácie je toho dobrým príkladom.
Viaceré noviny totiž na základe tvrdení DEKKu priniesli správu, že Slovensko je hneď po Maďarsku druhou najpolarizovanejšou krajinou v Európe. Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o absurdné tvrdenie.
Pavol Kosnáč, ktorý je riaditeľom inštitútu, k tomu dodal, že „dlhodobo extrémne polarizované spoločnosti vo svete nám dokazujú, že polarizácia môže eskalovať do fyzického násilia či vojnového konfliktu.“ Ako príklady použil Irak, Sýriu či Severné Írsko.
Z médií sa preto dá získať dojem, že spomedzi európskych krajín má Slovensko hneď po Maďarsku najlepšie našliapnuté na to, aby tu vznikla občianska vojna. A ešte predtým nás čaká odlev mozgov, zhoršenie duševného zdravia obyvateľstva, legislatívna paralýza či podkopávanie dôvery v demokratické procesy a inštitúcie, čo sa v správe DEKKu taktiež vyskytlo.
Niežeby to neboli problémy a niežeby sme sa nemali v čom zlepšiť. Ale trošku inak sa na vec javí, ak sa pozrieme aj poza slovenské doliny, čo trápi ľudí v Európe, prečo tam ľudia zomierajú, či ako často sa im rozpadávajú vlády.
Ak pridáme kontext, obrázok nám ukáže skôr opak tohto, čo ponúka bratislavský inštitút.
Skutočne polarizované krajiny
V prvom rade sa stačí pozrieť na samotný rebríček. Francúzsko, ktorého mestá pravidelne horia pre pouličné nepokoje, kde extrémne nepopulárny prezident už dva roky nevie zostaviť funkčnú vládu, kde podpaľujú najviac kostolov na svete a kde je podľa niektorých dát najvyššia miera porúch duševného zdravia na svete, je až na siedmom mieste.
Ak ste ešte nepočuli o banlieue parisienne, oplatí sa prečítať si tento text.
Dezintegrácia spoločnosti kvôli dlhodobo vysokej imigrácii, ale aj domáci terorizmus či ostrý sekularizmus určite rozdeľujú Francúzov viac, ako témy na Slovensku.
Nemecko, na čele ktorého stojí najmenej populárny kancelár v dejinách, kde rastie podpora strany AfD, ktorú elity vytesňujú za „požiarny múr“, a teda tam výrazne rastie spoločenské napätie, je vraj až trináste. Ako s tým ide dokopy, že iba 46 percent Nemcov si myslí, že v Nemecku majú slobodu slova?
Holandsko, kde tiež padajú vlády ako prezreté hrušky, je ďalší výkričník. V štáte, ktorý dlhodobo podporoval šírenie tolerancie, riešia islamský terorizmus a násilné menšiny. Geert Wilders, jeden z najpopulárnejších lídrov v krajine, musí mať permanentnú ochranku pre vyhrážky smrťou. Jedni radi útočia na Korán, iní na tých, čo útočia na Korán. Pritom Holandsko je vraj až štrnáste v rebríčku polarizácie.
Británia, ktorá bude mať za uplynulých desať rokov už siedmeho premiéra a kde sa konajú stotisícové demonštrácie proti imigrácii, je šestnásta. Takzvaný knife-crime je masovým problémom veľkých miest, a štát nedokáže tento problém riešiť (útoky nožom evidujú rádovo v desiatkach tisícov ročne), rovnako ako znásilňovanie malých dievčat v uzatvorených moslimských komunitách. Ešte aj politická trieda je stále kvôli brexitu rozdelená.
No a piate najlepšie (alebo 25. v poradí) v oblasti polarizácie je údajne Belgicko. Štát, ktorý je polarizovaný rasovo, islamom, kriminalitou, kde pravidelne trhajú rekordy v dĺžke obdobia, keď nie sú schopní zostaviť vládu. Medzi rokmi 2018 až 2020 to bolo 652 dní, čo je svetový unikát. Aj preto sa v krajine dlhodobo hovorí o tom, že by sa mala rozdeliť na flámsku a valónsku časť.
Mimochodom, všetky vyššie spomínané krajiny patria k tým, v ktorých sa podľa Healthdata v najvyššej miere vyskytujú duševné poruchy (na prvých priečkach sú Holandsko, Veľká Británia a Portugalsko).
Nuž a úplne osobitnou kapitolou je Ukrajina, štát, kde najskôr vypukla občianska vojna, aby napokon prerástla do veľkej vojny. Krajina, kde je ruština vytlačovaná, školy s ruštinou už takmer neexistujú (pritom väčšina Ukrajincov u nás stále hovorí rusky), korupcia je dlhodobo mimoriadne vysoká a ženy násilím bránia mužov, aby ich neodvádzali na front. Ukrajina však v rebríčku DEKKu nie je.
Jeden by povedal, že práve toto sú hlboké problémy, ktoré ťažko polarizujú spoločnosti. Ale nie, namiesto toho sa v našich médiách dozvieme, že Slovensko je po Maďarsku druhým najviac rozdeleným národom, a že to – podobne ako v Sýrii alebo Iraku – nemusí dopadnúť dobre.
Slovensko je polarizované najmä podľa expertov
Ako je teda možné, že Slovensko je na druhom mieste rebríčka, aj keď spomínané a naozaj ťažké problémy sa vo výrazne vyššej miere vyskytujú v iných krajinách?
Odpoveď je pomerne jednoduchá – pre rozdielnu metodiku. A tiež iné myslenie tých, ktorí o téme hovoria v médiách.
Spomínaný rebríček, v ktorom sa Slovensko nachádza na druhom mieste v rámci EÚ, totiž zostavuje projekt s názvom V-Dem. Ten poradie určuje na základe rozhovorov s nemenovanými expertmi z jednotlivých krajín. V skutočnosti tak rebríček vypovedá hlavne o tom, ako situáciu v jednotlivých krajinách vníma časť oslovených elít, nie aká je v skutočnosti.
Preto je možné, že bezpečné Slovensko, kde nedochádza k znásilneniam žien ani podpaľovaniu áut na Silvestra, kde prebieha výmena vlád prakticky bezproblémovo, kde nemáme problémy s nelegálnou migráciou, kde spoločnosť nie je uväznená politickou elitou, ktorá sa odmieta vzdať moci, a kde máme pomerne nízke čísla duševných chorôb, sa v rebríčku polarizácie umiestni na horšom mieste ako Belgicko, Británia, Francúzsko, Nemecko či Holandsko, ktoré sú z pohľadu faktov na tom výrazne horšie ako my.
Samostatnou kapitolou je Česko. To sa totiž v rebríčku umiestnilo na 19. mieste (11. najlepšie), no keď si otvoríte štúdiu, vidíte, že ja na tom vlastne horšie ako Slovensko. Aspoň to ukazuje porovnanie dát DEKK-u a Analytického ústavu STEM, ktoré tvorí poslednú kapitolu štúdie.
Na Slovensku sme na tom vlastne celkom dobre
Zo zistení DEKKu v skutočnosti vyplýva, že na Slovensku na tom vlastne vôbec nie sme až tak zle.
Keď si človek prečíta titulok, že sme druhou najrozdelenejšou spoločnosťou v Európe, zrejme si pomyslí, že to musí byť pohľad značnej väčšiny spoločnosti. V skutočnosti je to presne naopak, až 57 percent Slovákov si myslí, že naša krajina vôbec nie je polarizovaná (v Česku 2 percentá). Za polarizovanú a „zakopanú“ (kde sú rozdiely hlboko zakorenené a respondenti ich považujú za ťažko prekonateľné) ju považuje necelá tretina (31 percent) respondentov. V Česku pritom krajinu za veľmi a extrémne rozdelenú považuje až 52 percent opýtaných.
Čo je ešte zaujímavejšie, Slovensko sa za posledný rok zlepšilo vo všetkých meraných ukazovateľoch. Počet ľudí, ktorí si myslia, že krajina je veľmi rozdelená, klesol o nezanedbateľných 11,5 percentuálneho bodu, zo 43 na 31,5 percenta. Názor, že je extrémne rozdelená, klesol o 7,5 percentuálneho bodu, zo 17,2 na 9,7 percenta.
Rovnako sa zvýšil počet ľudí, ktorí deklarujú, že rozdielne názory ich blízkych nemajú žiaden vplyv na ich vzťah (z 27,9 na 29,7 percenta), pričom počet ľudí, ktorí deklarujú, že sa snažia vyhýbať ľuďom s iným názorom, je stále relatívne malý (ani nie 20 percent).
Aj keď treba priznať, že počet ľudí, ktorí pre rozdielne názory prerušili vzťahy, sa mierne zvýšil, ani tu to nie je až také dramatické, pretože najviac sa to týka našich priateľských vzťahov (nárast o 4,5 percentuálneho bodu, z 10,1 na 14,6 percenta), čo je v zásade normálne, pretože priateľmi sme preto, že vidíme tú istú pravdu. No a keď ju vidíme rozdielne, tak si prirodzene hľadáme priateľov inde.
Kto šíri polarizáciu
Napokon, zaujímavou otázkou je, kto vlastne vníma našu spoločnosť ako silne polarizovanú.
DEKK v tejto oblasti neponúka jasné odpovede, ale náznaky. Nezverejnil totiž čísla polarizácie podľa politických strán, ale voličov zaradil do štyroch (pre čitateľa trochu podivných) kategórií: koaliční (Smer, SNS, Hlas), mimoparlamentní koaliční (Republika), opoziční (PS, KDH, SaS, Matovičovci, Kresťanská únia, Za ľudí), mimoparlamentní opoziční (Demokrati) a iné (Aliancia, Sme rodina).
No aj podľa takto rozdelených politických preferencií vidíme, že najvyššiu mieru vnímania polarizácie vykazujú opoziční voliči, kde našu spoločnosť vníma ako veľmi alebo extrémne polarizovanú až 52,64 percenta opýtaných. Dodajme, že viac než polovicu respondentov v tejto kategórii tvorili voliči PS.
DEKK nezverejnil presné čísla za jednotlivé strany (výsledky tu nie sú reprezentatívne), no nebolo by prekvapivé, keby najvyššie čísla spomedzi oslovených vykazovali práve voliči PS, pretože práve táto strana a jej prostredie prináša najviac polarizačných tém (vyjadrenia k vojne na Ukrajine, LGBT agenda, migrácia, zelená ideológia) a rovnako ich komunikuje výrazne polarizujúcim jazykom.
Predpoklad, že za šírením polarizácie sú progresívci, naznačuje aj druhá skupina, ktorá vykazuje najvyššiu mieru vnímanej polarizácie spoločnosti, ktorú tvoria voliči Republiky. Tu spoločnosť ako extrémne alebo vysoko polarizovanú vníma 43,57 percenta opýtaných.
To znamená, že polarizáciu zrejme vnímajú najmä dva najviac vzdialené póly – progresívci a antiprogresívci združení v Republike, čo je opäť v zásade normálny ukazovateľ. Ten naznačuje, že polarizácia nie je až tak prítomná v celej spoločnosti, ale najmä v tej časti, ktorá je v najväčšom kontakte s progresivizmom. A to tak v oblasti jeho presadzovania, ako odmietania.
Spojenie polarizácie a progresivizmu naznačujú aj faktory, ktoré sme uvádzali v úvode článku. Vysoká miera politickej nestability, zhoršenie duševného zdravia, otvorené konflikty v spoločnosti a klesajúca dôvera v systém sú všetko problémami skôr západnej ako strednej Európy. A okrem iného ide aj o nosné témy progresívnej tlače u nás.
Samozrejme, aj stredná Európa a Slovensko čelia zvýšenej miere polarizácie, aj preto je škoda, že správa sa vyhýba otázke, ktorá sa z dát ukazuje ako najakútnejšia a správa sa k progresivizmu ako k slonovi v miestnosti.